Ján Nagajda je skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam
čo vytknúť. Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii
najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii.
Niekto zažiari ako meteor a pohasne. Ďalší sa zas roky kryštalizuje. Iný po čase začne
stagnovať a prešľapuje na mieste. Nagajda je však stále rovnako kvalitný. Takýchto autorov je
potrebné si chrániť. A čítať! Nepíšu len pre seba. Zďaleka nie len pre seba. V dobrej poézii sa
zrkadlia naše vlastné pocity, autor prenáša seba k nám, vkladá seba do nás a my sami
používame jeho zrkadlo, aby sme sa zhliadli v tej najpravdivejšej podobe. Vidieť a nachádzať
seba v druhom. Zvnútorňovať vonkajšie, vysielať obraz toho vnútorného.
Básne Jána Nagajdu v zbierke básní Útek z tieňa sú súčasné a živé. Na nič sa nehrá.
„Len“ ľúbi a spomína a robí to s espritom, gráciou, no i bonvivánstvom hodným jedného
z posledných bohémov. Je autentický, nemôže nebyť invenčný. Inak sa nedá, pretože
inak to ani nevie. Keby Nagajda písal o očiach modrých ako obloha – čo samozrejme
nepíše – uverili by sme mu. Pretože presne tak by to i myslel. Vieme, že na to je príliš
skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť.
Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej
nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii.
Poézia Jána Nagajdu je v tejto zbiertke básní jemnučko dráždivá, no svojou povahou cudná,
ľubostná a živelná v citovom vzplanutí, dráždivo zmyselná, ale stále vkusná, zavše aj taká, že
z nej zavanie chlad trpkých výčitiek a zaznieva ozvena nezodpovedaných otázok, ktoré
lemujú to mystické spolužitie muža a ženy, lebo všedný život predsa nie je zakaždým iba lúka
milencov presvetlená svitom luny.
V týchto rovinách je Nagajda skutočne pôsobivý. Možno jeden z najpôsobivejších
súčasných slovenských básnikov.