Radoslav Procházka, patriaci k výrazným osobnostiam mladej a strednej generácie právnikov, uzatvára týmto výberom zo svojej razantnej esejistiky a populárno-náučnej publicistiky jednu etapu svojej verejnej angažovanosti. Procházka vstupuje do politiky a táto kniha je jeho kvázimanifestom, čo je, ako poznamenáva autor v úvode, dvojsečná zbraň: „Na jednej strane síce ten prehľad dokumentuje moje dôsledné, viac ako dekádu trvajúce lipnutie na niektorých základných hodnotách konštitučnej demokracie, na druhej strane však na mňa kladie nároky, ktoré, predpokladám, nebude vždy jednoduché dodržať. Svojím spôsobom si touto knihou dopredu obmedzujem možnosti vyhovárať sa z požiadaviek, ktoré na nositeľa verejnomocenského mandátu kladie povaha a zdroj tohto mandátu v právnom štáte.“

„Súčasná podoba imunity v podmienkach deklarovanej rovnosti pred zákonom je neudržateľná. Predovšetkým je neprijateľná nemožnosť stíhať poslancov v priestupkovom konaní bez súhlasu NR SR. Za spáchanie priestupku je možné uložiť pokarhanie, pokutu, zákaz činnosti alebo prepadnutie veci. Ani jedna z týchto sankcií neznamená v praktickej aplikácii taký zásah do výkonu poslaneckého mandátu, aby to bolo možné považovať za účinný spôsob politického zastrašovania. S prihliadnutím na to, aké sofistikované metódy dnes politickí súperi v zákulisnom boji používajú, sú sankcie predpokladané priestupkovým zákonom skutočnou selankou. (…) radový občan cíti, že poslanecký preukaz nie je ochranou pred prenasledovaním za presadzovanie politického názoru, ale povolením konať to, čo si on, poslancov sponzor, dovoliť nemôže. Ak nemá byť princíp rovnosti pred zákonom floskulou, treba priestupkovú imunitu poslancov úplne zrušiť.” (SME, jar 1999)

Štekajúca karavána