Námesačník

Ako oslobodiť pravdu uväznenú v sne

Uprostred noci niekto zavolá na tiesňovú linku a nahlási práve prebiehajúce vlámanie v uzavretom kempe neďaleko Štokholmu. Na volanie reaguje najbližšia policajná hliadka, a keď dorazí na miesto činu, v jednom z karavanov sa jej naskytne desivý pohľad. Steny, strop aj podlaha sú postriekané krvou. Obeť bola zavraždená sekerou a brutálne rozštvrtená.
Polícia v jednej z izieb objaví mladého muža, ktorý spí a ako vankúš mu slúži odseknutá ruka. Mladíka okamžite zatknú a prevezú do väzby. Vzápätí sa ukáže, že sotva sedemnásťročný syn slávneho spisovateľa trpí vzácnym druhom námesačnosti. Môže byť páchateľom alebo naopak svedkom hrôzostrašných udalostí, na ktoré si však nedokáže spomenúť.
Detektív Joona Linna, ktorý sa prípadu ujme, požiada svojho dávneho priateľa Erika Mariu Barka, aby pomocou hypnózy zistil, čo sa v karavane stalo. Brutálny vrah je stále na slobode a ešte nepovedal posledné slovo.

Zo švédskeho originálu Sömngangaren (Albert Bonniers Forlag, Stockholm 2024) preložila Jana Melichárková.

Ukážka z textu

„Päťdesiatosem, päťdesiatsedem...“
Na zábradlí zbadá špinavý odtlačok ruky a zrýchli krok, hoci dýcha čoraz pokojnejšie. Akoby ho to tiahlo nadol. Kroky kovovo zvonia a rozliehajú sa, víria v hĺbke.
„Kráčaš nadol a každým krokom... si trochu uvoľnenejší, trochu viac sa sústredíš na môj hlas... štyridsaťtri... štyridsaťdva...“
Hugo uteká dole, drží sa vnútorného zábradlia, cíti zo stredu odstredivú silu. Uchytenie schodiska sa myká, piesok sa sype do šachty ako tenký prúd v presýpacích hodinách.
Erik ráta čoraz pomalšie, zatiaľ čo sa Hugo rúti nadol. Akoby to nemalo konca.
„Štrnásť... trinásť,“ ozýva sa Erik monotónne. „Keď prídem k nule, budeš doma vo svojej posteli v noci dvadsiateho šiesteho novembra... Si pokojný. Bez zhonu pozoruj a rozprávaj o všetkom, čo zažívaš... nič tu nie je nebezpečné... dvanásť, jedenásť...“
Hugo počúva Erikov hlas, stratí kontakt s vlastným telom, kým beží dole schodmi. Preskočí štyri schody naraz.
„Tri, dva... jeden... nula a teraz ležíš v posteli dvadsiateho šiesteho novembra.“
Hugo na točitom schodisku náhle zastane a zavrie oči.
„Je približne jedna hodina v noci, spíš, no niečo ťa donúti otvoriť oči.“
Hugo otvorí oči a zíza do tmy vo svojej svetlomodrej izbe so stiahnutými roletami so súhvezdiami.
Srdce mu prudko búši.